Raz na mieste, začína sa proces mentálnej práce, analýzy scény, vnímanie svetla, hľadania kompozície. V princípe mám na výber z dvoch základných možností: buď hľadať novú kompozíciu, nový záber alebo už existujúci záber spracovať znova, urobiť takpovediac rovnakú fotografiu. A práve o tej druhej možnosti niečo popíšem v nasledujúcich riadkoch.
Základná otázka, ktorú si kladiem je: prečo vlastne záber opakovať? Prečo už existujúcu fotografiu, jej kompozíciu, námet, svetlo prepracovať? Odpoveď je úplne jednoduchá, aj keď voči mne ako fotografovi mierne krutá. Predchádzajúca fotografia nebola jednoducho dosť dobrá. Napriek tomu, čo som si o nej myslel, keď som na nej pracoval. Jednoducho fotografia nekomunikuje so mnou tak, ako so mnou komunikovala daná lokalita. Jeden príklad za všetky.
1" @ F11, digital ISO 100, ohnisko 50 mm, bez filtrácie
Záber vznikol v Látanej doline v Roháčoch. Oslovil ma smer toku potoka voči skalám, tieto dva základné, a v podstate jediné prvky kompozície vytvárali zaujímavé línie. Scéna má jednoduchý námet, kompozícia má ľahko čitateľný tok a smer, svetlo je nepriame, tlmené, vhodné na takýto typ fotografie. Vzhľadom na neskoré leto, vody bolo málo a tak je na fotografií vidieť viac zo skaly. Keď som na zábere pracoval, vravel som si aký je úžasný, ešte aj manželke som hovoril, že je to najlepší záber z celého týždňa, že je to „Ten Záber". Proste výborná fotka.
Nie. Nie je. Čo je horšie, nie je to ani dobrý záber. Je v podstate obyčajný. Prečo? Fotografia zlyháva v práve už spomínanej komunikácií. Základným námetom sú skaly a voda, ich vzájomná interakcia, zdanlivo nekonečný súboj vody so skalou. A boj väčšinou znamená surovosť. Navyše svetlo na tomto zábere je nepriame, Slnko na scénu priamo nesvieti , čo väčšinou znamená chladné svetlo, studené. Voda v ľuďoch vo väčšine prípadov predstavuje chlad, studenosť. A dostávame sa ku dvom atribútom, ktoré by mala táto fotografia predstavovať, a to boj/surovosť a chlad. Ale kde sú tieto „emócie" znázornené na fotografií? Chlad určite nie, keďže farby sú teplé, zelenú strieda príjemne teplá oranžová. A súboj? Jediný súboj, ktorý vidím je konflikt objektov vo fotografií: celá horná tretina nemá z kompozičného hľadiska pre fotku význam, nič jej nepridáva, práve naopak. Odvádza pozornosť diváka smerom od hlavného „deja" a tým je súboj vody a skaly. Navyše prvkov je na fotke veľa, človek hľadá záchytný bod. Malá skala dole sa dotýka okraja záberu a tak narúša putovanie oka po kompozícií, machom porastená skala vpravo hore je tiež rušivá.
1" @ F16, Velvia RVP ISO 50, ohnisko 60 mm, LEE 0.3 ND hard grad filter
Na danú lokalitu som sa vrátil znova, tento krát na jar, čo znamenalo viac vody z topiacich sa snehov. Na rozdiel od pôvodného záberu, pri druhom pokuse som pracoval na film, konkrétne na Fuji Velviu RVP (z technického hľadiska nie dôležité, ale pre výslednú „náladu" fotografie podstatné), je inak zaujímavé, že expozičné údaje sú takmer identické v oboch prípadoch. Svetlo bolo opäť nepriame, záber vznikal v tieni. Kompozíciu som sa snažil maximálne zjednodušiť, koncentroval som sa len na nevyhnutné základné prvky: vodu a skaly. S výsledkom som spokojný, čo je dosť zriedkavé. Výsledná fotka má jednoduché línie, minimum prvkov, nič rušiace, dotýkajúce sa okraja alebo odvádzajúce od hlavného motívu. Fotografia pôsobí chladno (kombinácia studeného svetla v tieni s charakterom filmu), surovo a drsne. Nie podľa každého gusta, ale na mňa hovorí jednoznačne. Príroda je pre mňa surová, drsná, možno až krutá. Predstavuje boj o každý kúsok zeme, o každú minútu života.
Na porovnanie obe fotografie.